Field Day 2011 report

Ako vyzerá poddimenzovaný mestský hudobný open-air festival v Londýne

Londýn je rozľahlá metropola, ktorá uživí nespočetné množstvo kultúrnych podujatí. Okrem klubov a koncertných hál sa v lete otvára potenciál hudobného vyžitia priamo v meste i v niektorých parkoch. Jedným z takých je aj Victoria Park vo východnom Londýne, v ktorom bola pre jednodňový festival Field Day vyhradená časť parku veľká približne ako Sad Janka Kráľa. Prvý ročník festivalu sa odohral v auguste 2007 a pre šesť až desať tisíc návštevníkov vystúpilo na štyroch pódiách viac než 50 skupín (napríklad Florence and the Machine, Four Tet, Liars). Aktuálny piaty ročník sa rozrástol na sedem pódií, počet návštevníkov sa pohybuje okolo 20 tisíc a vystupujúcich je takmer 90. Napriek tomu ostáva festival stále jednodňový.

A to je základný problém festivalu - vyrástol, pôvodné šiatre sú mu priúzke a jeden deň je na sedem paralelných pódií primálo. Festival predsa len láka najmä svojou bohatou dramaturgiou, prehľadom súčasnej sviežej hudby, a tak nie je únosné sledovať toľko súčasne bežiacich kvalitných výkonov. Taktiež množstvo návštevníkov presahuje rozlohu jednotlivých stanov. A najzákladnejší problém sú zvukové presahy pódií - jednotlivé pódiá bojujú o pozornosť publika a masami ľudí sa len ťažko preniká dopredu, kde sa dá počuť hudba tak, ako ju hudobníci zamýšľali. Preto sú aj všetky ďalšie komentáre k hudobným výkonom veľmi subjektívne, na niektorých miestach bol zvuk vynikajúci, inokedy nevýrazný.

Festivalové brány sa otvárajú o 12tej, my prichádzame o 13:30 v húfe ľudí. Víta nás špinavé jazero, kolotoče, londýnske mrholenie a program za 5 libier. Prvá hodina na festivale je vyhradená na blúdenie, orientovanie sa v pódiách. Stíhame i útržky koncertov - Mark Kozelek znie komorne, ticho a zasnene, Sun Ra Arkestra freejazzujú na hlavnom pódiu ako keby bol rok 1965. Na prvý pohľad je tu veľké množstvo toaliet a barov, ale ako sa neskôr ukáže, dopyt po nich prevýši ponuku. Okrem kolotočov a súťaží pre návštevníkov (so snahami evokovať dedinskú zábavu) je tu i množstvo obchodov s hudbou, koláčikmi, palacinkami, pelendrekmi a iným rozmanitým jedlom. Priemerný vek návštevníkov vyzerá byť medzi 20-30 a zároveň je pohľad na nich hutná prehliadka londýnskej pouličnej módy.

Koncerty začínajú i končia na čas, inak by sa bohatá dramaturgia nedala zvládnuť. Ich dĺžka pôsobí ako kultúrny fast-food, množstvo koncertov je naplánovaných na približne 30 minút. Ísť na takýto festival vyžaduje psychicky sa pripraviť na neideálne podmienky prijímania hudby a veľkú pravdepodobnosť nestihnutia množstva koncertov (v mojom prípade Faust, Toy, Ducktails, Twin Shadow). Ale mnoho sa nám ich podarí zahliadnuť aspoň sčasti - Ariel Pink znie čistejšie, na čom sa asi podpísala spolupráca s vydavateľstvom 4AD, Electrelane popevkami aj dvojhlasmi asociujú Arcade Fire, Zola Jesus vsádza na prenikavý výraz a ten kúsok z koncertu Twin Shadow, čo sme stihli, je oveľa živší ako by som čakal podľa jeho albumu.

Aj keď dramaturgia festivalu vsádza na aktuálne trendy, nie je to len festival vychádzajúcich hviezd. O dvanástej otvárala festival krautrocková legenda a jedným z headlinerov je John Cale z Velvet Underground. Je tu aj jedno neohlásené pódium, ktoré patrí výhradne Farnborough concert band. Publikom, hudbou i prevedením pôsobí najsympatickejšie. Hrajú orchestrálne prerábky, napríklad Dancing Queen alebo Don't Stop Believin' (skladbu ktorú oprášil a preslávil kolektív Glee).

Žánrovo je festival tiež pestrý. Konono no1 napĺňajú názov pódia Village Mentality svojou kvalitnou dedinskou africkou diskotékou. John Cale výrazným hlasom spieva "I lost my memory today" do mierne zašlej prog-rockovej hudby. Actress, ktorého albumy sú príjemná elektronická výzva, znie naživo nudne a plocho (i keď vraj vpredu to znelo vynikajúco), Jamie Woon prináša očakávateľne romantické soulstepové slaďáky. A Omar Souleyman jednoduchými gestami prizýva do tanca publikum na sýrijský pop a svadobnú hudbu.

Festivalu by sa dali odpustiť dlhé rady na toalety a ešte dlhšie k bankomatom, dokonca aj predražené ceny nápojov a to že sa do areálu nedá vrátiť. Ale neodpustiteľná je zvuková kvalita niektorých koncertov a poddimenzovanie všetkých pódií okrem hlavného. James Blake je v tichých polohách úplne nevýrazný a zvuk získa až pri skladbe CMYK. Anna Calvi začala impozantným gitarovým sólom, pridali sa pompézne bicie, ale jej spev, inokedy úžasný, sa úplne strácal. The Horrors nadobúdajú v súčasnosti nebývalú popularitu, ale z albumov ma nevedia zaujať, tak som dúfal, že to koncert zmení. Ale ich koncert znel ako koncert skupiny čo hrá na poschodí krčmy, a počúvam ho cez stenu baviacich sa ľudí.

Z festivalu odchádzame 22:37. Na dvoch-troch pódiách hrajú poslední vystupujúci - Carl Craig púšťa priamočiare techno ako soundtrack k odchádzajúcim húfom tisíciek ľudí. Field Day je veľký festival, ktorý rastie rýchlejšie ako by ho organizátori dokázali zvládať ukočírovať. Ale má skvelú hudobnú dramatugiu a polohu. Vo východnom Londýne sa v sobotu pred festivalom oplatí zájsť na raňajky na blízky trh Broadway Market. A v nedeľu po festivale sa oplatí navštíviť blízke trhy Columbia Road Flower Market a Brick Lane. Keď v nedeľu prechádzame medzi týmito trhmi, stretávame kolónu limuzín - na prvý pohľad to pôsobí ako pohreb významnej osobnosti miestnej komunity - až neskôr zisťujeme, že nepokoje v blízkom Tottenhame začali v prechádzajúci večer a zanedlho prídu do Hackney. Autobusy obchádzajú Bethanal Green, panika sa stupňuje, nepokoje sú jediná téma. V utorok keď opúšťame Londýn cestu lemujú rozbité výklady, zadebnené okná a hustý čierny dym v diaľke.