Beth Jeans Houghton @ The Slaughtered Lamb, 23. September 2009

The Slaughtered Lamb sa tvári ako štandardný pub, ale v podzemí ukrýva pohodlné miesto pre koncerty. Od Beth Jeans Houghton som čakal akustické uspávanky, ale jej podporná skupina the Hooves of Destiny mala veselú trúbku, bicie (s diy kopákom z kufra), a Beth mala najväčšiu parochňu na svete.

Holly Throsby @ Cafe Oto, 22. September 2009

Cafe Oto je spriaznené s jediným hudobným časopisom, ktorý odoberám a okrem toho, že cez deň je to pokojné prostredie na prácu, po večeroch sa z neho stáva ešte pokojnejšie prostredie pre koncerty (v niektorých prípadoch až príliš pokojné).
Včera bol menší folkový večierok, pričom vrcholom bola Holly Thorsby, ale najmä jej perkusionistka Bree, ktorá jej skladbám dodávala trochu šuchotavého vzruchu a dynamiky.

fragmenty nenapísaných recenzií (august 2009)

Anouar Brahem : ako by asi spieval john fahey?
Eleni Karaindrou : aké ľahké sa je zamilovať do skladby, william basinski vraví "i like putting something on and falling into it. and leaving it on for days", jej dielo ako jedna veľká variácia
Sally Shapiro - My Guilty Pleasure : má to v názve
Sparks - Seduction Of Ingmar Bergman : fun
The XX - XX : the kills na ópiu a bez napätia
Va Kompakt Total vol. 10 : giev me some disko
Zola Jesus - The Spoils : zóla je nejaká spríjemnená



Final Fantasy - Has a Good Home : koncert
Lali Puna - I Thought I Was Over That : veď vieme, špirála
Balanescu Quartet - Maria T : nádherná aria


Health - Get Color : oh koľko nových fanúšikov health som videl na creepy teepee.
Imogen Heap - Ellipse : niečo mi tu chýba, a efekty to nie sú.
Little Dragon - Machine Dreams : naplnilo moje neblahé očakávania, ale yukimi je stále oh-so-sweet



http://pitchfork.com/features/articles/7703-the-decade-in-pop/2/
Often, the pleasure of pop is surrender: when a record overrides your reflexes or emotions for a few minutes, when you let it possess you.

Prvý post, Calvin Harris - Ready for the Weekend

Mám predstavy ako by mal vyzerať ideálny prvý post na hudobno-kultúrnom blogu:

a) Úžasná skladba, ktorú čitateľ pravdepodobne nepozná a v ktorej by sa mohol nachvíľu rozplynúť, napríklad Horse trainer od Neotropic. Ku ktorej by autor blogu mohol dať historku - zoznámenie sa so skladbou cez Biomata, výmena darčekov priamo s Riz Maslen, o mesiac budem bývať na rovnakej ulici ako hudobníčka, redakcia časopisu Wire bude čoby bicyklom dohodil atď.

b) Menej známy popový klenot ako This is the dream of Win and Regime od Final Fantasy, dať živý link na videozáznam jeho koncertu, povedať o prídavku Pleach, plum, pear; spomenúť si na koncert Joanny Newsom v Arche, rozplývať sa.

c) Čosi úplne zinadiaľ, Yma Sumac a jej album Mambo!, plne využitá štyri a pól oktávy hlasového rozsahu, od hrdelnej animálnosti až po operné výšiny. Vstupná brána do sveta obskurných nahrávok, ktorými autor blogu zčasti žije.

d) Článkami ako Dekonstrukce indierocku či Úvodom do dubstepu, ktoré boli napísané, ale nemali kde výjsť. Niečim, čo by sa snažilo v tme nadviazať na slovenské diskurzy súčasnej nevážnej hudby, ktoré tu predsa niekde musia byť.

e) Sériou minirecenzií na nové milované nahrávky.

…

Hocičím čo by išlo trochu hlbšie, vykresľovalo hudobnú identitu autora.

Ale dnes nič z toho, dnes mám v prehrávači niečo čo sa mi nepáči ako celok, ale niektoré prvky ma priťahujú. Synťáky ma na čerstvom albume Calvina Harrisa ubíjajú, ale napríklad v skladbe worst day si viem nájsť niečo čo priťahuje moju pozornosť. Aspoň som vedel, dokým som to počúval cez slúchadlá. A tak sa tu venujem banálnemu sezónnemu popu namiesto árie od Alexandra Balenescu, a to preto, že to čo ma v niečom odpudzuje, mi tiež pomáha uvedomovať si niečo o sebe.

Vitajte.