Thursday, October 29, 2009

Batcha de Mental - Rawbit Shitout (2009, Chernobyl Musick)


batcha de mental myspace, chernobyl musick myspace

:Recenzia pre tlis

Čerstvý album, ktorý prepája svetové diskurzy súčasnej nielen tanečnej hudby so slovenskou tradíciou
Svoju hudbu vydáva pod rozličnými prezývkami, avšak alterego Batcha de Mental mu v poslednej dobe prischlo najviac. Tvorbu tohto slovenského skladateľa môžete poznať z festivalov New New a Wilsonic, podujatí Heavy Mental, koncertov v rozličných kluboch, či ako sprievodnú hudbu k módnym prehliadkám.
Aktuálne vydáva svoj album Rawbit Shitout na brniansko-bratislavskom internetovom vydavateľstve Chernobyl musick. Album je poňatý ako retrospektíva, zhŕňa produkciu za viacero rokov, je ukončením obdobia, ale tiež vyvoláva tradičnú otázku kam ďalej.
Produkčne z albumu cítiť mnohosť vplyvov. Úvodná skladba senióre má miestami feel ako mashup kida606 s avalanches, a z druhej skladby - deň dobročinnej chirurgie - cítiť dat politics. Sample, odkazy, simulácie. V niektorých skladbách nie je možné rozlíšiť kde končí Bačova hudobná identita a kde začínajú simulácie iných producentov. Ale v žiadnom prípade to nie je plagiátorstvo, skôr dekonštrukcia cudzích produkčných postupov a spätná rekonštrukcia skrz vlastnú identitu. Na albume sa tak zjavia dve dubstepové paródie, tri remixy či koververzie slovenských skladieb s hlbšou tradíciou, ale aj znôška pôvodného mutantského elektra.
Produkcia by mohla byť kontrastnejšia, bicie linky sofistikovanejšie, aj keď tu sa zo mňa možno ozýva nepochopenie toho, že primitívnosť je tu jedným zo základných komunikačných prostriedkov. samozrejme nie vždy, tento album je len ťažko zovšeobecniť - na jednej strane je cítiť hutnú kompaktnosť produkcie, ktorú by možno nezaškodilo prevzdušniť, - na druhej strane sa tu vyskytujú skladby, ktoré majú v sebe ľahkú bezprostrednosť.
Aj keď album celkom drží pokope, každá skladba je vlastný svet a treba sa jej venovať osobitne. V remixovanej hymne cítiť unavenú monumentálnosť dutého pomníka v slovenskej dedine, akúsi faux-masívnosť konštrukcie budovanej z kartónu, ktorá sa môže hockedy zrútiť. Macejko môže mať v primitívnych pasážach trochu scooter feel, ale zároveň ukazuje ako bača dokáže nielen rozvíjať a posúvať tradičnú melódiu podľa svojich predstáv, ale dodávať pôvodným skladbám novú plnosť. Dopĺňať v nich absentujúce roviny. Najsilnejším príkladom je Sprejer frajer - pôvodný text skladby rozpráva detsky naivne hyperbolizovaným hlasom o kriminalite a skorumpovanosti mužov zákona, ktorí sa venujú represii banálne-romantického sprejovania a pritom zatvárajú oči pred ozajstným zločinom. Protourbánne hudobné stvárnenie depresívnej postapokalyptickej scenérie piateho obvodu Bratislavy dostáva v Bačovom podaní mutantský kontext, a súčasne vyzdvihuje kontrastné aspekty konfliktu medzi idealistickým a dystopickým. Poslucháč sa tak môže nanovo pozrieť na svet, cez bačove zaslizené okuliare.
Klaustromum, dadaistická perla, láska na prvý počuv. A pritom jedna zo starších skladieb. To nám umožňuje pozrieť sa na Bačovu produkciu z historickej perspektívy. Od tejto ľahkej humornosti sa vyvíja smerom ku stlačenej monumentálnosti, akoby mu stále silnejšie uťahovali zvieraciu kazajku a on sa reaktívne uzavieral stále hlbšie sám do seba. Dokáže Bača uniknúť zo svojej vlastnej čiernej diery a znovuobjaví ľahkosť? Alebo ju potrebuje prijať, zvnútorniť a vyťažiť z nej monumentálne maximum? Tak či onak, tento album sľubne ukazuje rozličnými možnými smermi, len jednému z nich treba začať veriť.

Monday, October 26, 2009

Galvanised @ Café OTO, 16. október 2009

Lonesome Cowboys From Hell
Ako dekorácia dievča spiace na kožušinke. Klaunovský kostým, Lou Reedovský hlas, noisy blues, srdiečkové spodné prádlo. Virtuózny huslista v teplákoch, jednostrunná redneck basa. Žiadne jódlovanie, a v pozadí multiinštrumentalista bicie/banjo/harmonika.

Nitkowski
We are Nitkowski and we are really sorry.
Rokec, gitara basa bicie, lol? Atmosférické nájazdy do mathcoru/rocku. Skôr by som čakal spotenú organickú biomasu pogujúcu v hXc klube ako vždy sediace publikum v café oto. Hranice Café OTO ohľadom toho aká hudba tu nedokáže roztancovať ľudí sa stále rozširujú.



Agaskodo Teliverek
Ukričaná aziatka. Toto nie je Deerhoof, u wish. Dve gitary a bicie, bez basy to pôsobí miestami plocho (neskôr si požičiaju basáka z inej skupiny).
Aziatka dáva deathmetalový hrdelný vokál. Toto nie je Mu, I wish.

Simon Bookish
Ach Šimon, toto nepódium je pre teba malé, tvoja charizma ide odtrhnúť strechu. Z nôt hrajú dva saxofóny (tenor a alt) a basa. Bicie, farfisa synth. A na úvod Portrait of an Artist as a Fountain.


Thursday, October 22, 2009

Osadné @ MFF Londýn, 22. októbra 2009

Tamže na južnom brehu Temže premietali dnes v National Film Theatre v rámci festivalu slovenský dokumentárny film Osadné. Dejová línia neinformovaného putovania za spirituálne podmieným cieľom bola v mnohom prekonaná impresiami každodenných výjavov zo života dedinky s 200 obyvateľmi.

A bolo fajn si vo voľnej asociácii pripomenúť, že celosvetová penetrácia internetu je 25% a problémy informačnej spoločnosti, ktorým sa "toľko" venujem, sú pre mnohých ľudí celkom irelevantné.

Sunday, October 18, 2009

I love FWD @ Plastic People, 18. októbra 2009

Pach vonnej tyčinky zabodnutej do škáry v drevenom strope, miesiaci sa s marihuanovou arómou aby nakoniec aj tak zvíťazili pot, voňavky a dezodoranty ľudí v tanci strácajúcej sa identity - taviaca sa biomasa v potemnelom klube s veľmi selektívnou ventiláciou (dva ventilátory v jednom kúte).
Funky z CDplayerov, chladný garáž a bassline zo serata alebo dubstep z platní - všetko zo všetkého vytvárajúci idiosynkratický zvuk klubovej noci napĺňajúci hudobné predstavy o FWD.
Roska, Gemmy, Silkie, decentný prejav MCho, všetko postupne eskaluje k finále: Plastician, jeho grime by mohol zapalovať pouličné ohne, poháňať intenzitou prežitku do boja, ale za akú vec by sa toto publikum spolu dokázalo postaviť? Možno tak za Listinu práv teenagerov na nedeľné vychádzky za životným štýlom.

Povestná I love FWD.

if dying is lonely, so my living is the loneliest thing

so we're alone tonight

ahoj tomáš :'(*

Saturday, October 3, 2009

James Blackshaw @ Vortex, 17. September 2009

Keby som sa nezamiloval do Fahey-ho Days have gone by, Takoma records, amerického primitivizmu, surového Delta blues, dnes by toto miesto asi patrilo Jamesovi. Síce som zmeškal jeho koncert vo Vortexe, čo je prevážne jazzový klub len tu kúsok povyše cesty za Dalston Junction. Ale i bez orchestrálnej autentickosti koncertného zážitku som sa zamiloval do skladby Cross z jeho ostatného albumu Glass Bead Game - síce som ho počul už pred letom, ale narozdiel od jeho predchádzajúcich albumov ma neuchvátil na prvé počutia a upadol u mňa do zabudnutia. Až tu, tesne pred koncertom, som si opätovne vypočul skladbu Cross, a možno jej len bolo treba trochu viac priestoru do ktorého sa vzniesť, ktorý očarovať, čo moje slúchadlá a notbúkové reproduktory veľmi nedovoľujú, až tu som sa do nej zamiloval. Ale je to rozporuplná láska:
I am constantly falling out of love with this song. Rationally I know we were not meant for each other, but emotionally I do not want to split with it, to destroy something that my ratio can't comprehend about this song.
Na koncert som nešiel, pracoval som na diskurznej analýze, audite sociálných médii, čomsi takom, ale tá skladba je tu stále so mnou a sprevádza ma niektorými miestami/rozpoležaniami.

Au Revoir Simone @ The Union Chapel, 2. Oktober 2009

Mm, dievčatá, bonusové príbehy o náboženskej výchove (2/3), zladené vábivé pohyby, tanečné umelé bicie pre publikum sediace na kostolných laviciach v Union Chapel, a veľmi prežívavá hra na klávesy Annie {3.