Článok k desiatým narodkám
festivalu Next. Nie som si istý v ktorom čísle Žurnálu vyšiel, asi 49/2009.
Pdf-ko.
Basa udáva rytmus chôdze prichádzajúcich hudobníkov. Balkánska dychovka šmrncnutá dynamickým soundtrackom k britskému filmu, kakofonické prvky, bicie s jazzovou komplexnosťou a energiou hardcore-u. Vokalistka seká hlasom spolu so zásekmi bicích, aby v ďalšej skladbe spievala jemne, poeticko-melancholicky. Joshua Kohl diriguje tento ansámbl fyzicky - celým telom - skáče a plazí sa. Tak som si zapamätal koncert zoskupenia
Degenerate Art Ensemble na treťom ročníku festivalu Next.
A už vtedy, v roku 2002, som mal pocit, že Next je hudobne a filozoficky dotiahnutý festival, ktorému sa darí napĺňať svoj zámer. Prinášať hudbu okrajovú, hraničnú, takú ktorá nepotvrdzuje zaužívané predstavy o tom čo je skladba a koncert, akým spôsobom sa má narábať s hudobným nástrojom a čo vlastne môžeme za hudobný nástroj považovať, ale vyvoláva v poslucháčovi otázky ohľadom samotnej povahy a významu hudby (napríklad: „
Ó, môj bože, čo je toto za ohavnú nehudbu?“).
Takto vyhranená a konfrontačná filozofia festivalu si so sebou prináša tradičnú stigmu, ktorá zasahuje akékoľvek umenie, či už avantgardné alebo konceptuálne, ktoré nekomunikuje význam priamočiaro, jednoducho a v harmónii s väčšinovým chápaním. Potrebu obhajovať svoj zmysel existencie pred kritikmi, pre ktorých sú tieto diela kontraintuitívne a neprístupné, pred vyznávačmi konceptu estetiky z čias, keď bola stotožňovaná s kategóriou krásna. Umenie je dialóg a niekedy je jeho recepcia postavená skôr na dekódovaní myšlienok skrytých v diele, než nadchýnaním sa jeho krásou. Tu vzniká potenciálna komunikačná bariéra. Bez libreta, či objasňujúceho textu v bulletine, sa koncerty môžu stávať výzvou, ktorú ľudia nevedia a nechcú prijať. A hlavne hudobný zážitok je subjektívny. To, čo môže byť pre niekoho prvoplánovým potešením, môže byť pre iného neuchopiteľnou útrapou. Ale ak je jednou zo základných funkcií festivalu zoznamovať záujemcu s novým, niečím čo rozširuje jeho kultúrny obzor, Next ju napĺňa vnútorne súvisiacim, zároveň však rozmanitým výberom.
Koncerty na Nexte sa odohrávajú v rozličných polohách, či už formálne/žánrovo - elektro-akustické experimentovanie, jazzové improvizácie,... – tak i obsahovo/štýlovo – od humorných po seriózne.
Nie vždy tu koncert znamená publikum s hlbokými vráskami na čele zo snáh pochopiť explozívne vystúpenie improvizujúceho saxofonistu – niekedy sa Next premieňa na avantgardnú diskotéku (v podaní
Jasona Forresta či
Otta von Schiracha), alebo na humornú vokálnu improvizáciu (Phil Minton so zborom miestnych dobrovoľníkov).
Za desať rokov svojej existencie si Next vybudoval vyhranené postavenie na trhu s bratislavskými hudobnými festivalmi. Ťažko hovoriť o konkurencii, skôr o dopĺňaní sa, či vzájomných presahoch.
Večery novej hudby prinášajú súčasnú vážnu hudbu,
Bratislavské jazzové dni sa snažia reflektovať dianie na jazzovej scéne a
Wilsonic si vybudoval renomé kvalitného festivalu súčasnej elektronickej hudby. Next sa pohybuje na hraniciach týchto festivalov, ale zároveň rezonuje aj s hudobným dianím vo svete, interpreti z jeho talónu vystupujú na festivaloch ako
Konfrontationen,
Ars Electronica,
Happy New Ears...
Tento článok píšem z
Café Oto - cez deň obyčajná kaviareň v londýnskom Dalstone, večer koncertný priestor slúžiaci podujatiam spriazneným s renomovaným hudobným časopisom
The Wire. Za zopár mesiacov som tu zažil mnoho koncertov ako improvizovanej a experimentálnej hudby, tak i alternatívneho folku či popu. Čo ma teší je, že mi atmosférou pripomína bratislavskú
A4 (i keď tu je trochu tichšie a staršie publikum), spätú s festivalom Next. A aj tu som zažil koncerty, ktoré išli nielen za moje hranice, počas ktorých sa publikum stretáva vonku a spiklenecky sa usmieva po extrémnom zážitku. Festival Next by sem bez zaváhania zapadol svojou dramaturgiou i prevedením.
